Prírodou inšpirované algoritmy

Nofli a Parisiho model

(Nolfi a Parisi, 1991) modelovali „difúziu“ na úrovni rastu axónov a „reakciu“ ako interakciu medzi axónmi a telami buniek. Preto je ich model o poznanie vyššej úrovne a viac abstraktnejší ako Turingov. Každý neurón je definovaný jediným génom v genóme s pevnou dĺžkou. Každý gén opisuje vetvenie a vlastnosti umiestnenia svojho neurónu. Vlastnosti vetvenia špecifikujú ako budú rásť vetvy, alebo ako sa budú difundovať, z bunkového tela neurónu. Ak rastúce axóny počas vývinu narazia na iné bunky, vytvoria sa spojenia. Potom, v neskoršej fáze, sa orerezávajú nefunkčné spojenia. Tento prístup používa rast na vytvorenie spojení, explicitne opisujúc každé spojenie v genotype. Avšak, keďže musí byť priamo špecifikovaný každý neurón, gény niesu znovu používané, čo obmedzuje komplexnosť, ktorá by mohla byť dosiahnutá. Ich neskoršia práca (Cangelosi a kol., 1993) vyústila do modelu, ktorý zahŕňa delenie buniek a migrácie, založené na prepisovacích pravidlách, mimo axonálneho rastu. Zaujímavé je, že tento nový model použil myšlienky z gramatického prístupu aj z prístupu bunkovej chémie na to aby umožnil génom, byť použité viackrát.